Keď máš moc, vždy ťa láka určovať, čo majú robiť ostatní. Musia sa riadiť tvojimi predstavami. Začínaš ich kontrolovať, a ak urobia niečo inak, si nervózny, a ak môžeš, dokonca ich aj potrestáš. To je ľudská povaha. Keď uchopíš moc v štáte , to pokušenie riadiť všetko je ešte silnejšie.
Európske zjazdy KSČ
Ak sa buduje totalitný režim , štát pre všetkých zadefinuje, čo je dobré a zlé. Hranice medzi dobrým a zlým správaním sú presne vymedzené predpismi. Každý musí jasne vedieť, čo smie a čo nie. Totalitné režimy regulujú všetko – či to je všeobecné spávanie, alebo súkromie. Kto zažil socializmus, to pozná.
Slovensko ako súčasť Československa prežilo prechod medzi socializmom, ako aj formu vlád mečiarizmu. Bolo to obdobie, keď zákony písali ľudia, ktorí boli predtým komunistami. Časť do roku 1968, veľká časť aj v roku 1989. Budovali čisto regulatívny štát. Štát, ktorý sa nestaral o občanov, ale ich len sledoval a kontroloval.
Jedným z hlavných dôvodov rozpadu republiky bol práve diametrálny rozdiel pohľadu, ako budovať republiku, medzi českými a slovenskými politickými elitami. Potom prišlo obdobie samostatnej Slovenskej republiky, kde už neboli žiadne prekážky budovania republiky na byrokratických princípoch silný štát – slabý občan.
Štátny aparát tomu bol nápomocný, veď pre pracovníkov štátneho aparátu sa práve regulácie stali nástrojom na udržanie moci – ľudia stojaci v rade a pýtajúc si povolenie od úradíka – je to ozajstný sen starého aparátnika.
Ak sa Slovensko chce odraziť od súčasného ekonomického marazmu, musí začať silnou dereguláciou. Nie náhodou aj EÚ označila ako prvý krok zvýšenia konkurencieschopnosti práve uvoľnenie regulačného prostredia. Regulácie jednak zvyšujú náklady chodu republiky, súčasne spomaľujú ekonomiku a znervózňujú voličov.
Pozitívnym príkladom dobrej regulácie je Dubaj. Viete si predstaviť, keby sa Slovensko rozhodlo vystavať Dubaj, mesto v púšti? Ako dlho by vydávali územné a stavebné povolenie?
Neverím, že Európska únia bude úspešná v deregulácii, a Európu čaká ťažké obdobie. Ťažké časy sú pre pesimistu predzvesťou konca sveta, pre optimistu zase príležitosťou na zmenu a začatie niečoho lepšieho. Ak chceme byť na Slovensku optimistami, musíme začať programom na uvoľňovanie reťazcov vytvorených sto tisíckami predpisov.
Takáto úloha by nemala byť zverená úradom, ale tým, ktorí každý deň prežívajú túto „bažinu“. Samozrejme, bez politickej podpory parlamentu to nemá nádej na úspech. Tu zas platí veta: Keď uchopíš moc v štáte, to pokušenie riadiť všetko je ešte silnejšie.